Rozličné cirkvi Východu majú vo svojej duchovnej a teologickej tradícii niektoré črty, ktoré sú prejavom ich odlišnej citlivosti v porovnaní s formami, ktoré prijalo ohlasovanie Evanjelia v krajinách Západu. Existujú niektoré črty duchovnej a teologickej tradície spoločné rozličným cirkvám Východu, ktoré odlišujú ich citlivosť v porovnaní s formami, ktoré boli prijaté ohlasovaním Evanjelia v krajinách Západu. Druhý vatikánsky koncil ich zhŕňa nasledovne: "Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú 'účastnými na božskej prirodzenosti' (2 Pt 1,4)."